Na streche
Autor: Nikki Ootjers
Stáli sme na streche, keď sa to stalo. Príhoda, udalosť či len malá nehoda. Niektorí to nazývajú tragédiou, iní sa ticho smejú popod fúzy. Bojím sa skôr tejto šachty ako priepasti predo mnou. Čo máme ešte spoločné? Korene, ktoré vyrastajú z našich prstov na nohách s pohľadom upretým do nekonečna. Aj tak sa na seba už nepozeráme. V noci si zapchávame uši cesnakom, aby sme nepočuli náreky z hlbín, a cez deň cvičíme choreografiu slnečného tanca. Predstavujem si, že iné skupiny, na iných strechách, ďaleko odtiaľto privolávajú tancom dážď.
Strecha je plochá a vysoká. Chcel by som z toho urobiť niečo romantické, ale ešte sa mi to nepodarilo. Napadá mi slovo sivá. Náš dom z betónu a plachty. S niekoľkými ďalšími členmi sme sa raz ponúkli, že pohľadáme materiály, ktoré by celú vec trochu zjemnili. Drevené kreslá alebo náter. Mne sa páči žltá. Technik však zakázal zlaňovať, takže dole už nemôžeme. Stále verím, že pre naše dobro. Koniec koncov, on je náčelník, no nemyslím si, že vidí hodnotu estetického životného prostredia. Okrem plochosti našich základov je tu niekoľko starých vetracích otvorov, veľké oceľové kocky a pár rebríkov. Používame ich hlavne na udržanie vysokej plachty. Na boku budovy je niečo napísané červenými neónovými písmenami. Fasáda je však príliš blízko, takže nemôžeme prečítať, čo sa na nej píše. Na základe toho vznikla dnes veľmi populárna hra Neón, a ďalej? Tá sa skončila, keď sa jeden horlivý súkmeňovec príliš naklonil a urobil hlavičku rovno do tmy. Niekedy, keď je mesiac v nove a v tme nevidím svoje vystreté ruky, prikradnem sa k okraju. Prvému poschodiu ticho pohmkám labutiu pieseň. Ostatné poschodia som stratil.
„Čakáme na tretiu vlnu,” sľubuje v diaľke slabý hlas bez tváre. V skutočnosti čakáme na slovo bezpečie, no nikto to nechce zakríknuť. Nepamätám si, kedy sa tváre začali vytrácať. Pamätám si na debaty, hádky a výčitky. V Minulosti mi konfrontácie nikdy veľmi nešli, ale na streche si každý nájde svoju rolu. Stal sa zo mňa výtržník, tyran a vodca. Meníme sa. Skupina sa vyvíja a ja ju mám pevne pod kontrolou, hoci si nepamätám, kedy som si naposledy dokázala umyť ruky. Sú dni, keď neprehovoríme ani slova. Ani len monotónne dobré ráno. Ak pohľad dokáže zabíjať, potom potľapkanie po pleci dokáže zachrániť život. Oneskorená údržba je prioritou, ale v tomto znečistenom ovzduší a plesnivom prostredí sa nikomu nechce pohnúť ani prstom. Pochmúrna horizontálna krajina v oblakoch, ktorá sa hemží ambicióznymi amébami.
Každý deň spolu mlčky tancujeme. Kroky majú všetci nacvičené, ale slnko sme nevideli už niekoľko týždňov. Z oblohy padá čierna voda a z toho nekonečného buchotania o plachtu mi čeľuste drvia tých pár zubov, ktoré mi ešte ostali. V hlave si dookola opakujem „Ja sa zbláznim, jasa zbláznim, jasazbláznim”. Alebo som to povedal nahlas? Skupina, z ktorej sa neskôr stali skupinky, sú teraz len jednotlivci vedľa seba. Pod nami sa valí prílivová vlna a egoizmus vládne. Denne obchádzam osamelé vyvrátené plačúce vŕby, ktoré kedysi boli ľuďmi a snažím sa ich povzbudiť. Ako dlho to ešte vydržíme?
Po chvíli Technik všetkých zvolá. Nikto nevstane. Kričí, že odteraz už nebude Technik, ale chce, aby sme ho oslovovali Simulant. Predpokladám, že bude stále naším šéfom, ale nie som o tom presvedčený. Zdanlivo náhodne vymenuje niekoľko ľudí za svojich poradcov. Tí budú odteraz známi ako Šarlatáni. Spoločne sa utáborili pri vetracích otvoroch. Bez väčšieho záujmu sa stiahnem na okraj, aby som spočítal a zmapoval svoje materské znamienka, ktoré osvetľoval červený Neón (a ďalej?). Index je takmer hotový.
Zvuk necestuje bez batožiny, nosí neforemný kufor bez koliesok, ktorý sa neustále otvára. Hranica medzi šepotom a krikom je fiktívna a triviálna. Kedysi existovali mŕtve miestnosti. Miestnosti bez ozveny. V nich nikto neprežil. Zošalieme zo šumenia vlastnej krvi, zo zvuku, ktorý vydávajú čiastočky vzduchu. Začneme vidieť veci, ktoré tam nie sú. Viem, že absolútne ticho neexistuje, ale na tejto streche netúžim po ničom inom. Svetlo a ticho. Deň voľna od mokrého hluku. Možno by mi to až tak nevadilo, keby som mohol niekoho držať za ruku. Alebo keby som videl, že sa ostatní držia za ruky. Nie, takto to ďalej nejde.
V to ráno sa niečo zmenilo. Zavrel som oči a snažil sa sústrediť na ostatné zmysly. Mám pocit, že opäť môžem myslieť a počuť sa. Vyjdem zo stanu a až potom vidím prečo. Dážď ustal. Čierna vlhkosť sa mi už neusadzuje v póroch. Z nadšenia sa snažím zobudiť ostatných, ale nikto ma nepočuje. Každý sedí, stojí alebo leží pod plachtou, no nikto nereaguje. Myslím, že sa tomu hovorilo apatia. Bežím k ventilátoru, ale Simulant už dávno odišiel so svojimi Šarlatánmi. Niekde na pomedzí pesimizmu a naivity som tušil, že to príde. Nehybne sa unášame. Okrem mňa. Vystrčím nos do vzduchu a vidím, že je stále rovnako sivý a tmavý ako predtým. Túžim po časoch, keď som bol s ostatnými, keď sme si robili plány a brali životy do vlastných rúk.
Teraz hľadím do priepasti a vidím hrubú vrstvu jablkového sirupu alebo nočnú oblohu bez hviezd. To je dobré znamenie, voda je pokojná a vietor utíchol. Medzi ľuďmi a výstrojom som našiel lano, karabíny a lezecký postroj. Čo presne tam hľadám alebo nájdem, zatiaľ neviem. Viem len, že ticho ma uviedlo do pohybu a že sa nemôžem vrátiť do polohy s prekríženými nohami. Prvá zastávka bude samozrejme pri červených neónových písmenách. V neškodných kruhoch je krása, ak môžu byť opäť pekne okrúhle. Zrazu mi napadlo slovo žltá. Vetrací otvor vyzerá dostatočne pevný pre moju kotvu a ja priviažem lano. Nikto mi nepríde na pomoc, nikto nie je doma. Ak chcete niečo urobiť poriadne? Nádych, výdych. Zhlboka sa nadýchnite, pevne vydýchnite. Prsty na nohách mi pretŕčajú cez okraj a ja sa prepadám do červenej. Žiarenie je teplé, dokonca horúce. Je to trochu iný pocit ako v žltej, no aj tak podobný. Červená je pohyblivá, odzbrojujúca. Odtlačím sa od betónu, červená farba sa mi vytratí z kože a z písmen sa stanú slová. Všetko. Opäť zatlačím a pozriem sa na prvé slovo. Znova zatlačím a pozriem sa na prvé slovo: Všetko. Cítim, ako lano praská, keď slová tvoria vetu. Všetko je opäť bezcenné.
Prasatá
Holandsko, 4. máj 2021/Autor: Elfie Tromp
„Za každého počasia som tam stála držiac zemiakové šupky a chlebové kôrky. To s vami niečo spraví. Ak sa na niečo pozeráte každý deň, začínate pociťovať vzájomné puto. Prajete si aby zosilnelo. Veď nie som predsa tyran zvierat, či?“
Prasatá čuchajú kameru, na ktorej po nich zostal kúsok blata.
Nel sa zdá byť veľmi pokojná, sotva hýbe viečkami. Myslí si, že sa k tomu dobre vyjadrila. Nie že by to bolo k niečomu dobré, no o všetkom je už rozhodnuté. Ako vždy je všetko riadené zhora. Mestské zastupiteľstvo ani netuší čo sa tu deje. Nikdy sa o tom nepresvedčili na vlastné oči. Boja sa, že by si zašpinili topánky.
Akonáhle sa táto umelecká mrcha objaví na obrazovke, Nel hneď vypína televízor. Oblieka si bundu a chystá sa na mimoriadne zhromaždenie. Nie že by to malo nejaký význam ale niečo už urobiť musíte.
Už od začiatku tých „hltačov“ dotácií nemusela. Sebavedome a s vlastnoručne ušitými šatami sa chystá na zhromaždenie, akoby si myslela, že tým niečo vyrieši. Použité ihly v kríkoch. Dievčatá v sklepoch. Hovná pred vchodom. To všetko nazvali „umením“ v problémovej štvrti. Každá štvrť, ktorá zaostávala v celoštátnych štatistikách dostala „vlažnú sprchu“. Tá mrcha ani nie je z mesta a ešte nedávno si nemohla čo i len pivo objednať. Čo vedela o Kaapse kracht, sile našej štvrti? (Kaap, štvrť Rotterdamu). V iných štvrtiach dostali zeleninové záhradky, nejaký sprievod, alebo dokonca karaoke bus. Samé príjemné veci. Ale určite nie tu. Sem prišli len dve prasatá. Uprostred námestia, pred supermarketom C1000, postavili chliev s prístreškom, slamou a bahnom. Akoby to na ulici už dosť nesmrdelo. Raz sa tam objavili holandské prasiatka a Nel si ich obľúbila viac než by čakala. Pri žraní Ben a Berry vrteli šťastne svojimi chvostíkmi. Boli rovnako hraví ako susedina čivava oproti. Susedia ich museli kŕmiť zvyškami jedla. Nel s nimi trávila každý deň a kŕmila ich čakankovou vňaťou a šalátom. Zhrozilo ju keď uvidela ako nejaká zberba na skútroch kŕmi prasiatka kebabom. Išla sa sťažovať do komunitného centra, no podľa nich bolo kŕmenie kebabom úplne v poriadku.
„Ich osud je našim osudom.“ Pani sa záhadne pousmiala.
„Je to nebezpečné?“ Opýtala sa Nel ešte raz. „Neotrávi ich to, však?“
Prasatá predsa jedia aj mäso. To ale Nel nevedela. Odvtedy im každú nedeľu, len tak pre chuť, k starému chlebu prihodí aj plátok šunky.
Prasatá museli strážiť odvtedy čo sa Ben skoro zadusil repou, v ktorej bol zapichnutý krivý klinec. Hneď sa prihlásil Arie, mäsiar na dôchodku.
„Prasatá treba strážiť 24 hodín denne.“ Väčšinu nocí tam sám presedel. Veľa toho aj tak nenaspal.
Nel za ním nemohla zaostávať, a tak dvakrát do týždňa sedávala pri ohrievači pod prístreškom. Upokojoval ju pohľad na pobehujúce zvieratá. Pri tom mala čas doštrikovať veci, ktoré mala rozrobené.
Odvtedy čo sú prasatá pod dozorom sa toho okolo námestia menej zničilo. Autobusová zastávka oproti maštali zostala od ich príchodu celá a na chodníkoch je menej ohorkov. Nel sa raz mávajúc lopatkou na exkrementy rozbehla za dvomi hádajúcimi sa chlapcami. Jeden z nich už ležal na zemi a druhý mal v ruke nejaký nožík na zemiaky. Zahnala sa lopatkou.
„Stačilo už!“ zakričala a mladíci hneď utiekli.
Nel bola introvert. To je niekto, kto si až neskôr uvedomí, čo mal urobiť alebo povedať. Už nechcela žiaden chaos, nie na jej ulici a ani pri jej prasiatkach.
To utrpenie začalo starými paletami zo supermarketu. Z prázdnych drogových priestorov začala tá beštia vytrhávať drevené podlahy a lišty. Každý deň vedľa námestia blízko prasiat pílila a zatĺkala. Pomaly sa zdvíhalo celé pódium.
„Na čo to je?“ spýtala sa Nel. Čoskoro sa im určite zopakuje incident s hrdzavými klincami.
„Predsa na susedskú grilovačku“, odpovedala.
To je to, čo práve Nel chcela. Každý dostane chutnú klobásu alebo slaninu. To sa týka aj Turkov z obchodu so zeleninou, ktorí kŕmia prasatá starým ovocím, starčeka na vozíku od vedľa ale aj mužov, ktorí vlastnia stánok so sleďmi. Okrem toho sa bude podávať aj tradičná holandská pálenka.
„Potom si pripijeme na Bena a Berryho.“ odpovedala.
Tá beštia sa zas pousmiala. „Samozrejme. Ben a Berry sú slávnostné prasatá.“
Nel skladá uplakanú vreckovku. Aj tú už treba vyprať. Pomaly sa už začalo stmievať. Zamkla dvere. Aká bola naivná. Myslela si, že prasatá odvezú do kontaktnej zoo. Zo šťastných prasiatok vyrástli medzičasom zdatné prasatá a raz za čas sa prišli nechať poškrabkať. Nel dúfala, že ich odvezú len neďaleko, aby ich mohla ešte niekedy navštíviť a vidieť.
V miestnom rádiu po prvýkrát počula o ich zámere. Tá bosorka má Bena a Berryho zabiť. To pódium jej malo slúžiť na ich popravu. Chcela svojich žiakov zaškoliť ako vyrezať mäso od kosti, no na to jej nikto nedal povolenie.
„Chcem aby sa ľudia naučili s násilím žiť. Aby ho prijali tak, ako bežné a dobré veci v živote.“
„Nemyslíte, že to bude viesť k chaosu v tejto štvrti?“ spýtal sa hovorca.
„Práveže naopak, štvrť by to malo spojiť. Budeme ponúkať marinády z rôznych kútov sveta. Na vlastnej koži ochutnáte na aký spôsob ľudia mäso pripravujú a konzumujú.“
Akonáhle sa o tom dozvedeli ľudia v susedstve a prvé kamene lietali do okien, dostala tá beštia policajnú ochranu. Dvaja hrubí prívrženci Národného socialistického hnutia sa zapríčinili o pokračovanie. Objavili sa tam novinári, kameramani a dodávky so satelitmi. Všetci hovorili o osude prasiat. Politická strana, ktorá zastáva záujmy zvierat, rozdávala balóny a označila túto udalosť v médiách pod názvom „chorá ľudská potreba využiť zvieratá na zábavu“.
„Plán pani Kattenbelovej sa zdal byť úspešný. Spojilo to štvrť a umiestnilo ju na mape.“ Zastupiteľ v oblasti kultúry si obzerá zaplnenú sálu a napráva si bundu. Toto je ľud, o ktorý sa zaujíma a pre ktorý niekedy obetuje svoj čas. Napriek tomu je aj tak nesvoj. Akoby to ani nebol jeho ľud.
Škriabe si hrdlo. „Kaap je mocná a dobrodružná štvrť. Snaží sa o rôzne experimenty. Preto by sme mali grilovačku zorganizovať. Obec už poskytla všetky potrebné oprávnenia. Nato, aby všetko v ten večer prebehlo podľa plánu sme zabezpečili zvýšený policajný dozor.“
„Vraždíte nevinné zvieratá!“ kričí fanúšik Feyenoordu, ktorý mal na štadión zakázané vstúpiť.
Tá beštia sedí vedľa zastupiteľa a na hlave má diadém s ozdobou v tvare ucha prasaťa. Nahla sa k mikrofónu na stole pred ňou a hovorí: „To robíme každý deň. Všetci sme predsa súčasťou smrti.“
Nel zdvihne ruku a prihlási sa. Zastupiteľ prikývne na znak toho, že môže prehovoriť. „A čo potom s deťmi?“ Chveje sa jej hlas.
„Čo tým myslíte”? Pýta sa tá potvora. Nel mala pocit, že sa začne červenať. Teraz nemôže zlyhať.
„Sú na Bena a Berryho citovo naviazaní. Oni sú už naši.“
„Myslíme hlavne na deti. Teraz už vedia odkiaľ pochádza naše jedlo.“
Aj Arie sa dostavil na mimoriadne zhromaždenie. Stojí úplne vzadu, neďaleko toalety. Jeho močový mechúr sa dokáže niekedy veľmi „rozzúriť“ a to hlavne v cudzom prostredí. V dave sa pozrie na umelkyňu. Skúste odhadnúť koľko má sily v ruke. Ani medveďovi by nedokázala podrezať hrdlo. Na to nemá silu. Nehovoriac o odbornej zručnosti. Štyrikrát, päťkrát sekli. To zavíjanie prasaťa zo strachu smrti preniká až do špiku kostí. To nie je dobré pre nikoho.
Po skončení tohto mimoriadneho zhromaždenia začala Nel plakať. Zobrala Arieho pod ruku a položila svoju ruku na jeho pečatný prsteň s rodinným erbom. Svojimi prstami zakrývala sekeru a rohy na erbe.
„Musíme niečo podniknúť“ povedala. Netuší ale čo. „Spolieham sa na teba Arie. Celá štvrť na teba spolieha.“
Arie prikývne. Svoju ruku stiahne naspäť. Ťažko sa mu kráča, už viac nestrpí to zavíjanie.
Robili to vo dvore za starým mäsiarstvom kde sa dnes nachádza parkovisko. Jeho dedo, otec, samotný Arie a jeho synovia. Vyrastal v tom. Dokonca to robil rád. Zabíjanie je ťažká ale férová práca. Musíte si pri tom zachovať chladnú hlavu, inak môžete tú najlepšiu časť z prasaťa, panenku, znehodnotiť. Napriek tomu bol rád, že po 30 rokoch porciovania dostal zvieratá po kúskoch, odkrvené, vykostené a chladené. Ušetrilo mu to hromadu umývania a drhnutia. Smrť zvieraťa mu nepríde strašná. Nevadí mu ani, že sa zvieratá množia na to, aby sme ich konzumovali. Čo ho rozčuľuje je pohŕdanie remeslom, odbornosti a umenia zabíjania zvierat. Akoby to dokázal ktokoľvek. Ani chirurg nepožiada len tak nejakého náhodného okoloidúceho aby niekoho operoval. Takto to nefunguje. Civilizácia pozostáva z viacerých povolaní. Tými sú napríklad: poľovník, mama, roľník, stavbár alebo mäsiar. Každý tu má svoje miesto. On ale nemal na výber a to ho vždy upokojilo. V súčasnosti veľa ľudí nevie čo by chceli robiť. Proste len tak niečo robia. To je práve to, čo je v tomto svete naruby, to sa takisto týka aj tejto štvrti. Chlapci si často myslia, že keď sa o vás veľa hovorí, je to sláva. Smutné dievčatá žobrú v detskom oblečení, aby našli útechu. Prinajmenšom pritom aspoň plačú a vyvolávajú rozruch. Nie sú zvyknuté si vyhŕňať rukávy a zatínať zuby.
Je noc pred zabíjačkou. V uliciach vládne nepokoj. V smetných košoch exploduje pyrotechnika. Autobusová zastávka je opäť zničená. Fanúšik Feyenoordu, so zákazom vstupu na štadión, si to užíva. Policajti na koňoch a segwayoch hliadkujú v uliciach.
Arie sa pozrie do skrine. Svoju zásteru vyhodil presne vtedy, keď dostal prvý dôchodok. Opasok si ale ponechal. Prstami prechádza po poddajnej koži na opasku a skontroluje na ňom pracku. Po toľkých rokoch nemá ani najmenší náznak hrdze.
Brucho mu narástlo o jednu dierku. Vytiahne svoje nože zo zásuvky, v ktorej máva uložené ponožky. Namaže ich a uloží na svoje miesto. Sekera, bodný nôž a zakrivený nôž na sťahovanie kože. Ten starý pocit sa v ňom opäť prebúdza.
Už ma prerástol
Autor: Sholeh Rezazadeh
Začínam silnejšie zaberať na bicykli a cítim, ako mi vietor strapatí vlasy a preniká mojou kožou. Zvuk áut znie čoraz jemnejšie. Keď jazdím touto malou uličkou, mám dojem, že farba neba sa mení. Aj vzduch tu chutí ináč. Je to akoby som bola v celkom inom svete.
Túto ulicu poznám veľmi dobre. Vyrastala som na nej. Teraz tu bývajú najmä starí ľudia. Len čo ich zbadám, začnem bicyklovať pomalšie, aby som neupozorňovala na to, že som ešte mladá a v plnej sile.
Mnoho domov, ktoré tu stoja, dýchajú ešte atmosférou mojej mladosti. Okolo ich nízkych múrov sa tiahnu veľké záhrady. Vo veľkých oknách týchto domov visia biele závesy zviazané do copu čipkovanou stuhou ako dlhé vlasy dievčaťa.
V tomto čase cítiť korenia a varenú ryžu. Vône môjho detstva. Vždy, keď sa po tejto ulici bicyklujem, pri každom jednom zábere mám dojem, že sa vraciam v čase o niekoľko rokov, svet sa akoby viac a viac zmenšuje.
Vidím ho.
Ten pocit, že ho opäť vidím a spoznávam, je ako opäť stretnúť svoju prvú pani učiteľku zo škôlky. Stojí tam medzi tými hlinenými múrmi a on sa na mňa hrdo díva. Zastavím tesne pri múre a opriem oň bicykel.
Tašku si prehodím pred seba a vytiahnem z nej poľnú fľašu. Niekoľko ráz drgnem do bicykla, aby som sa presvedčila, že má stabilitu a nespadne. V jednej ruke držím fľašu a druhou rukou pevne uchopím sedadlo bicykla. Vyštverám sa na bicykel a hlavu si opriem o múr, ktorý je teraz o niečo nižšie ako ja. Áno, už ho vidím v jeho plnej kráse, priam žiari.
Do nosa mi preniká horký pach nedozretých vlašských orechov. Tento orech si obľúbili deti z celého okolia. S kamarátmi sme si mysleli, že je to ten najlepší, najväčší a najkrajší strom na celom svete. Vždy sme chceli vedieť, ako by asi mohol chutiť orech z toho najlepšieho stromu.
Strom stál v záhrade pani Daye. Bola to žena s dlhými čiernymi vlasmi, ktorá šila odevy pre celé okolie. Žila sama a do svojho stromu bola zaľúbená. Starala sa oň tak ako o nás.
Hnevala sa na nás, keď sme do stromu hádzali kamene alebo liezli na múr. Vtedy nám prisľúbila, že každý rok od nej dostaneme niekoľko hrstí vlašských orechov. Rok čo rok sme teda čakali na orechy, ktoré sama pozbierala a položila nám ich pred dvere.
Jedného dňa zavesila Daye na strom hojdačku. Dovolila nám hojdať sa na nej dovtedy, kým sa strom nezačal sťažovať a nariekať.
Čo tým myslela, že strom kvíli a stoná, sme nikdy nepochopili. Nikdy sme vlastne ani nič nepočuli. Niekedy však počas toho, ako sme sa hrali a hojdali, zakričala Daye, že strom sa sťažoval a že už je unavený.
Vtedy sme museli s hraním okamžite prestať a ísť domov. Akonáhle sme nespravili hneď, čo nám povedala, vyšla do záhrady a odháňala nás od stromu. Počas hojdania mi pohľad občas padol na pani Daye. Pomedzi poodtiahnuté závesy som ju videla, ako sedí za šijacím strojom a díva sa na nás. Dávala pozor na svoj strom spoza tých veľkých okien, cez ktoré naň mala výhľad.
Potom, čo sme sa dohrali, pribehla k stromu a pohladila ho, akoby to bol koník. Niečo mu zaspievala a prihovárala sa mu. Daye bola zvyčajne mĺkva, ale svojmu stromu mala vždy čo porozprávať. Raz som ju začula vravieť, že ľudia nedokážu skutočne počúvať a pochopiť. Hovorila, že ľudia by sa mali od stromu naučiť pozorne počúvať a mať trpezlivosť. Ak ľudia nevydržia zakorenení, kým neprejdú ročné obdobia, nebudú môcť pochopiť ovocie svojho života.
Zatiaľ čo sa snažím udržať rovnováhu, otváram fľašku a prestrkujem ju ponad múr. Vylejem trochu vody na zem. Pôda objíma korene stromu a drží ich pevne ako drahocenný majetok. Každú jednu kvapku sledujem očami, aby som sa presvedčila, že si svoju povinnosť plním správne. Viem, že strom pani Daye potrebuje počas dlhých suchých letných dní vodu. Posledné kvapky sa rozšplechnú od lyka stromu.
Hľadím na záhradu. Na tehelných obkladoch okolo okien sa rozprestiera akási biela hmota. Počujem ruch svojho detstva, hlasy mojich priateľov a Daye. Zvuk stromu však stále nepočujem. Nikdy žiaden ani nevydával. V deň, keď pani Daye zomrela, presedela som hodiny s uchom na lyku stromu, aby som začula jeho nárek a vzlyk, ale márne.
Pozriem na obrovské zatvorené okná bez závesov. Ruku z múru zložím a opäť nasadnem na bicykel. Poriadne zaberiem. Nechcem sa zamýšľať nad tým, ako dlho tu tento dom, táto záhrada a tento strom ešte pobudnú.
Klesla ku dnu
Autor: Anna Dijk
Bol raz jeden muž, ktorý mal príliš veľa myšlienok. Mal toľko myšlienok, že nevedel, čo s nimi. Hromadil ich v sebe, až kým mu takmer nevybuchla hlava. Aby na ne zabudol, pracoval najviac, ako len mohol. No na sklonku dňa, keď zdvihol zrak od práce a uvidel, že je v kancelárii sám, myšlienky sa prebudili a tancovali, bili sa, kričali tak hlasno, že ho to privádzalo do šialenstva.
Keď jedného večera šoféroval z práce domov, myšlienky zvádzali taký divoký boj, že omylom odbočil nesprávnym smerom. Neznáma cesta ho doviedla cez hustý les k jazeru. Objavilo sa tam z ničoho nič, bolo okrúhle a pokojné. Stromy zadržiavali všetok vietor, a tak na vode nebolo jedinej vlnky.
Muž vystúpil z auta a šiel k brehu jazera. Keď sa pozrel smerom nadol, uvidel svoj zrkadlový obraz, ako sa naňho díva späť. Sklonil sa a ruku položil na líce svojho odrazu. Hladina sa jeho dotykom zvlnila, ale ruku neodtiahol. Voda bola chladná a príjemná. Volala ho.
Vyzul si topánky, vyzliekol si sivý oblek a nahý vkročil do jazera. Kruhy putovali od jeho tela až na druhý breh jazera. Muž nerozmýšľal nad tým, čo robí, nedokázal to – mal takú preplnenú hlavu, že by sa do nej nevmestila jediná nová myšlienka.
Vchádzal hlbšie a hlbšie, až kým takmer nedosiahol na dno. Slnko pomaly zapadalo a obloha nad ním nabrala všetky odtiene farieb od oranžovej až po fialovú. Stromy okolo neho sa zliali do hustej čiernej masy. Otočil sa na chrbát, zatvoril oči a nechal sa unášať. Nevedel, ako dlho ležal na vode, no keď sa prebudil, jeho hlava bola prázdna.
Nasledujúci deň sa muž v práci cítil ako znovuzrodený. Už aj zabudol, aké to je, čo i len zapínať počítač bez pocitu, akoby musel odtlačiť betónový blok. Keď sa pustil do hory papierov, zdalo sa mu, že z nej vskutku ubudlo. Prichádzali aj myšlienky, no nebolo ich príliš veľa a v jeho hlave bolo pre ne dostatok miesta.
Nové myšlienky však neodchádzali. Muž ich v sebe hromadil a o pár týždňov neskôr sa zrazu opäť ocitol pri jazere. Neváhal, rýchlo sa vyzliekol a vkĺzol do vody. Tentokrát mal oči po celý čas otvorené, a kým večerná obloha nad ním menila farby, cítil, ako sa mu myšlienky jedna po druhej vytrácajú z hlavy a klesajú na dno jazera. Keď sa vrátil na súš, nadýchol sa, vydýchol, nadýchol sa a vydýchol. Akoby sa nič nestalo.
Odvtedy sa tam vracal každých pár týždňov. Zakaždým mu myšlienky vírili von z hlavy. Zostávali na dne, chvejúce sa, ale príliš slabé na to, aby vyplávali späť na povrch. Chodil do jazera, aj keď sa blížila zima a voda začala byť čoraz chladnejšia. Až keď sa na hladine objavila tenká vrstva ľadu, upustil od toho a zostal na brehu.
Zima trvala v porovnaní s inými rokmi krátko, ale muž to tak nevnímal. Pracoval viac než inokedy, aby nepočul svoje myšlienky. No čím boli jeho dni dlhšie, tým hlasnejšie znel krik a tanec v jeho hlave vo chvíľach ticha.
Len čo si snežienky predrali cestu cez zamrznutú zem, nasadol do auta a vydal sa k jazeru. Od chladu ho štípala koža a tuhli mu prsty na nohách, no voda ho lačne pohltila. V okamihu, keď sa jeho hlava dotkla povrchu, myšlienky sa uvoľnili a jeho myseľ ostala prázdna.
Na dne jazera spali staré myšlienky. Cez zimu sa takmer nepohli z miesta, ale teraz ich prebudili nové myšlienky. Hmýrili sa vo vode a dno jazera premenili na oblak víriaceho sa bahna.
Zvádzali čoraz prudší boj, keď v tom zrazu vyrazili smerom hore k mužovmu telu. Zovreli mu hruď aj nohy. Muž sa snažil z ich zovretia vymaniť, no neúspešne. Myšlienky sa k nemu pevne primkli. Boli čierne a ostré, presne ako keď ešte osídľovali jeho myseľ. Prudko chmatol rukami okolo seba, no jediné, na čo jeho ruky narazili, bol dubový list. Bez rozmyslu ho pevne uchopil. Ešte sa stihol nadýchnuť, kým ho prúd vody stiahol pod hladinu.
Chlad, ktorý ho ešte pred chvíľou vítal jemným štípaním, odrazu ostro prenikol jeho pľúca. Muž nič nevidel, myšlienky boli všade naokolo. Nech bojoval ako bojoval, situáciu nedokázal dostať pod kontrolu. Myšlienky okolo neho vírili, príliš rýchlo, príliš hlasno na to, aby sa dali od seba rozoznať.
Pritlačil si ruky na uši, aby ich nepočul, keď v tom zrazu medzi dlaňou ruky a lícom pocítil ten istý dubový list. Pri pohľade naň si predstavoval, ako celú jeseň a zimu videl padať na zem svojich bratov a sestry, až kým neostal visieť sám. Vydržal do poslednej chvíle, do toho správneho okamihu.
List trochu pichal, muža to upokojilo. Nechal myšlienky rojiť sa, zatiaľ čo sám klesal čoraz hlbšie. Vyčkal do chvíle, keď na chrbte zacítil dno jazera a potom sa od neho odrazil. S vypätím posledných síl vyplával na povrch.
Myšlienky ho nenasledovali.
Muž, ktorý sa vytiahol na súš, bol vnútorne prázdny. Bol vaječnou škrupinkou bez obsahu. Na to, ako sa dostal domov, sa neskôr vôbec nepamätal. Tak ochorel, že týždeň nemohol ísť do práce.
Hneď ako sa cítil lepšie, dal si dubový list zarámovať. Rámik položil na svoj pracovný stôl. Často sa naň díval pred tým, ako mali v práci hodnotiť jeho výkon, alebo keď sa niektorý z jeho kolegov vychvaľoval štvrťročnými výsledkami či novým povýšením.
Od jazera sa držal ďalej.
Muž dúfal, že mu ponáranie v jazere prinesie nejakú zásadnú zmenu, no veľmi ľahko sa stalo, že sa nechal uniesť a klesal na duchu. Dni plynuli jeden za druhým ako obyčajne a jeho hlava bola čoraz plnšia. Keď mu o pol roka neskôr padol zrak na dubový list, nič už na ňom nevidel. Videl len malý hnedý lístok v pridrahom ráme.
Bolo to krátko predtým, než začalo pršať.
Ten dážď nik nepredpovedal, jednoducho prišiel. V takej sile, že to vyzeralo, akoby niekto nožom vyrezal dieru do oblohy, aby sa naraz spustil všetok dážď, ktorý mal kedy spadnúť na zem. Muž spojil obe ruky do tvaru misky a vystrčil ich von z okna svojej kancelárie. Neprešla ani minúta a boli plné až po okraj.
Ruky stiahol naspäť dovnútra a pozoroval, ako sa voda v jeho dlaniach kolíše čoraz pomalšie, až kým sa celkom neustálila. Zaliala ho vlna túžby. Nahol sa dopredu a tvár si vtlačil do dlaní. Voda dopadla na podlahu, v pramienkoch mu stekala po krku a zmáčala mu oblek. Rýchlo sa opäť vzpriamil a poobhliadol sa, či ho niekto nevidel.
V deň, keď konečne prestalo pršať, sa muž pozrel von oknom a uvidel, že spodná časť sveta je odrezaná. Studne neodvádzali vodu, rieky sa vyliali z korýt, a tak v uliciach vládlo nezvyčajné ticho. Jediné, čo ešte bolo vidieť, boli vrcholky domov a stromov.
Muž vykríkol a v duchu si prial, aby si mohol dubový list pritisnúť na líce. No rámik bol na stole a medzi ním a stolom bola voda.
Trochu sa upokojil a rozhliadol sa okolo seba. Nemohol tu zostať, v tomto dome bez pevných základov. Nič sa nedalo robiť. Obliekol sa a kravatou si priviazal kufor k členku. Nato otvoril spálňové okno a spustil sa cezeň von. Voda bola chladná a príjemná, presne ako keď bol v jazere po prvýkrát. Neodvážil sa ponoriť si hlavu pod vodu, a tak opatrne plával. Išlo to celkom dobre, iba sem-tam prišla vlna a stiahla so sebou nejakú jeho myšlienku.
Prišiel do svojej kancelárie a urobil, čo musel. Keď sa v ten večer vrátil domov a zavesil si oblek, aby sa vysušil, bol už zmierený s novou situáciou.
Od tej chvíle teda každý deň plával do práce. Snažil sa vode vzoprieť, no niekedy sa jej poddal a otočil sa na chrbát. Jedna noha mu pod váhou kufra klesla trochu nižšie, ale voda ho unášala. Bol sám, zatiaľ čo jeho myšlienky klesali ku dnu.
Muž bol presvedčený, že nie je nič zlé na tom, keď sa nechá unášať vodou zakaždým niekam inam a svoje myšlienky vždy zanechá na novom mieste. Občas si pomyslel, že by bolo možno ešte lepšie, keby niekam odplával. Skrátka by odišiel a už sa viac nevrátil…
Ale aj táto myšlienka sa mu nakoniec vytratila z hlavy a klesla ku dnu.
Veď toto nie si ty
Autor: Max Hermens
„Tento týždeň je to už druhýkrát,“ hovorí mi priateľka.
„Druhýkrát?“
„V utorok tu už tiež bol.“
Odhrnul som žalúzie.
„Prečo si to nepovedala hneď?“
Muž v našej predzáhradke vyzerá, akoby niečo hľadal. Má na sebe futbalové tričko a zodraté tepláky, jeho typické oblečenie. Sedíme v obývačke a pozeráme krimiseriál. Pritisol som tvár na okno. Chcel som sa presvedčiť, či sú naše veci stále na svojom mieste. Veci ako skladacie záhradné stoličky, kvetináč, jej bicykle s reťazovým zámkom a Kayov detský bicyklík. Priateľka otvára vchodové dvere.
„Môžem vám nejako pomôcť?“ spýta sa prívetivo.
Priateľka pracuje ako špeciálna pedagogička, vie s takýmito ľuďmi zaobchádzať.
Muž sa však ani nepohne. Ani sa len na ňu nepozrie. Pozerá sa kamsi za stoličky stojace na záhrade. Chodníková dlažba praská pod jeho váhou. Ihneď rozpoznám, že je mimo.
„To si teda nemyslím.“ odvrkne. „Len hľadám svoje oblečenie.“
Postavím sa zo sedačky. Tak s ňou určite rozprávať nebude. Ona je ale rýchlejšia než ja. Pritlačí svoju dlaň na moju hruď a ruku drží vystretú. Ani by to nemusela robiť, som ešte pokojný. Naozaj to nie je potrebné.
„A prečo si myslíte, že ho tu nájdete?“ pýta sa ho priateľka.
„Tak … on to povedal, že tu nájdem svoje šaty.“
V polotieni som čakal za dverami. Nie je to veľký dom. Ja som sa nasťahoval k nej. To bolo to najjednoduchšie. Keď som ju spoznal, býval som ešte na ubytovni. Nebýval som tam ale dlho. Nebol som ako tí ostatní, to si nemyslite. Ja som školu dokončil. Aspoň som sa s ňou mohol rozprávať. A čo sa týka Kaya, to mi tiež neprišlo strašné. Od začiatku som hovoril, že sa o neho budem dobre starať.
„Kto to potom povedal?“ povyklonila sa priateľka z dverí. „To o tých šatách?“
Muž ukáže na niekoho na ulici, ale ja nevidím na koho. V našej štvrti sa často poneviera veľa ľudí, hlavne večer. A je tu tiež veľa kriku. Sú to zvyčajne závisláci, ktorí sedia na zastávke. Tam sa môžu schovať pod strechou. Potom sa objaví čierne auto, stiahne okno a prebehne rýchly obchod. Takéto veci si ihneď všimnem. Spoznávam ich ešte z minulých čias. Nie osobne. Osobne ich nepoznám, ale predsa ich spoznávam. Ich výzor a správanie.
„Nemyslím si, že tu svoje šaty nájdete, pane,“ moja priateľka zostáva naďalej slušná. „A ocenila by som, ak by ste opustili našu záhradu a nechodili sem bez opýtania.“
Nemohol som to nechať tak. Vopchal som sa do dverí a pozeral ponad jej plecia. Tie slzavé oči som ihneď spoznal. Muž kývne hlavou nabok a uprene hľadí na hornú časť môjho tela. Odkedy som s ňou, zase športujem.
„Do čerta! Tu vôbec nič nie je!“ povie a odchádza zo záhrady.
Priateľka si opäť sadne k televízoru, no ja zostanem stáť pri otvorených dverách. Ešte budem trochu sledovať ulicu. Nie je to zlá štvrť, to si nemyslite. Väčšina obyvateľov normálne pracuje, náš sused dokonca na univerzite. Niekoľkokrát nám rozprával, čo presne robí. Niečo so starými novinami, novinami z niekdajších čias, viete, čo myslím, nie? Hľadá ich v archívoch a vlastne tam začal rozprávať, zvyšok som už nepochopil. Aj tak je to milý chlapík. Trošku vychudnutý, ale to sa stáva pri takej práci.
Vidím, že muž zostal jednoducho stáť pred naším domom. Moja priateľka to nevidí, tá už zase sedí zohnutá pred obrazovkou opierajúc sa lakťami o kolená a hryzie si nechty. Pozeráme seriál o drogovom karteli v Mexiku. Pozeráme veľa takýchto seriálov.
„Kto je to zase?“ pýta sa.
Kývnem smerom k televízii.
„Ten tučný? Veď to je jeho synovec, nie?“ poviem. „Musíš dávať pozor.“
Muž stojaci na chodníku si odkašľal a odpľul do jarku. Tenká slina mu zostala visieť na brade. Má otvorený ruksak. Pozri, ja viem, že by som ho mal jednoducho ignorovať, čo aj robím … teda, chcem povedať, veď som k tomu ešte nič nepovedal? Nemyslím si, že je to nejaký veľký problém. Ešte som nemusel ani seriál pozastaviť. Ďalej ho sledujem. Viem akí sú. Minulý týždeň ukradli susedovi bicykel. Bolo mi toho chlapa ľúto, tak som mu hneď požičal svoju starú skladačku. Veď ja nikam nemusím ísť a on takto môže ísť aspoň odučiť svoje hodiny.
No potom sa ten závislák oprel o živý plot. O náš živý plot. Zapraskali konáre. Ruksak sa mu ešte viac otvoril a vypadol z neho balíček tabaku. Odrazil sa od sedadla Kayovho detského bicykla a zostal zaseknutý medzi tyčami jeho úzkeho nosiča. Tabak sa rozprášil na dlaždice. Pozrel som sa na svoju priateľku. Prestala pozerať televíziu.
„Musíš …“
„Teraz nie,“ prerušil som ju a vošiel do predzáhradky. Priateľka vstala.
„Tak ma potom nechaj.“
„A potom čo?“ spýtal som sa jej. „Viem o tom všetko.“
Zavrel som za sebou dvere. Možno trošku silnejšie ako som chcel, ale netreskol som nimi. Chcem povedať, že som ani seriál nezastavil. Nechcem byť dlho preč. Len ho chcem osloviť. Spýtať sa ho, čo to má znamenať.
„Nezablúdili ste trošku?“ opýtal som sa.
Riadidlá Kaynovho bicykla sú otočené dovnútra, smerom k rámu. Akoby sa prekvapene pozerali na tabak ležiaci pri zadnom kolese. Muž sa pokúša dať rozsypané vrecko naspäť dokopy. Oprie sa o sedadlo a naberá tabak naspäť do obalu. Zdá sa, že už ma zase nevidí. Ale ja rozpoznávam ten pohľad do prázdna. Keď sa na to spätne pozriem, je na tom pohľade najhoršie, že som sa ani na nikoho nepozeral. Nikoho som nevidel.
„Chápem, že je to náročné,“ povedal som. Naklonil som sa k nemu. „Nehovorím ani, že tu nesmieš byť, dobre? Viem, aké to je.“
„Čo aké je?“
„Neklam teraz,“ kývnem k jeho brade. „Dobre vieš, čo myslím.“
Pozerá sa pomimo mňa. Najprv na dvere a potom okolo, na zvyšok domu. Počul som ho dychčať.
„Ako by si niečomu z toho rozumel.“
„Ty to vôbec nevieš?“ Priateľsky som mu položil ruku na plece. „Všetci sme si niečím prešli.“
Zrazu ale uvoľní svaly, ako by z toho dotyku omdlel. Zrútil sa na chodník. Aj viem, čo to je. Všetci to niekedy robia. Aj ja. Rýchlo som pustil jeho plece.
„Myslíš toto?“ spýtal som sa. „Nič sa nedeje, to dobre vieš. Vôbec nič ťa nebolí.“
Zvolal som to smerom do ulice. Nechcem, aby si mysleli, že som to spravil ja. Muž si položil ruku pred tvár, aby sa chránil.
„Nechaj ma.“
„Veď ale ja nič nerobím!“ zareagoval som. „Len sa ti pokúšam pomôcť. Chcem povedať…ty musíš niečo spraviť, dobre? Vieš, za mestom je jedno dobré zariadenie. V lese, za areálom Westerhelling. Tam ti pomôžu, naozaj. Ja ťa tam zoberiem. To pre teba spravím. Bez problémov.“
„Zariadenie?“ zopakuje po mne. „Čo z toho budem mať?“
„Teraz sa netvár. To je to najdôležitejšie. To, kde to začína. Prijmi to odo mňa.“
„O čom to hovoríš?“
Tepláky sa mu zosúvajú stále nižšie. Nemá spodnú bielizeň, ale nič si z toho nerobí. Nechal to tak. Neznášam to. Je to také úbohé.
„Musíš sa naučiť byť na seba prísny.“ Povedal som mu. „Nesmieš sa poddať. Pokračuj, dobre? Každý deň odznovu. To zvládneš, tým som si istý. Veď toto nie si ty, počuješ? Toto nie si ty.“
„Naozaj nechápem, o čom hovoríš!“
„Čo?“ pýtam sa.
„Áno, ty.“
„Ja nie,“ vravím mu. „Ty. Ty si závislý.“
„Ja určite nie. Čo? O čom to hovoríš?“
Počujem zavŕzgať pánty. Moja priateľka stojí za mnou vo dverách. Auto prejde cez spomaľovač okolo autobusovej zastávky. Muž si strčí balíček tabaku naspäť do ruksaku. Jeho prsty sa snažia nahmatať zips a ja sa ho snažím vidieť. Proste ho chcem len vidieť.